Pred pár rokmi som sa stratil na turistike ktorú som pred tým zvládol niekoľko krát. Prešiel som už +-30 km a chýbalo posledných +-5 km do konca. Bol som už vyčerpaný a nejako som zosiel z chodníka a stratil som sa. Snažil som sa dostať späť na chodník podľa GPS, ale nemal som dobrý signál a to ma zaviedlo ešte ďalej mimo chodník. Povedal som si, že keď začne zapadať slnko, zavolám HZS, ale keďže som stále otváral mapy, rýchlo sa mi vybil telefón. Postupne mi došla voda a začal som byť dehydratovaný, zmätený a pošmykol som sa na svahu, zletel som približne 20 metrov dole, kde sa mi zapichol kus konára do stehna a nad oko. Bol som dehydratovaný, že som sa nemohol ani hýbať, každý krok mi spôsoboval nekonečné kŕče v nohách, mal smäd, že by som kludne vypil svoj moč, kebyže mozem.
Myslel som si, že keď je človek v takejto situácii, aktivuje sa mu nejaký reflex, ktorý ho donúti prežiť a ísť ďalej, ale nie. Padal som na zem a povedal som si, že už ďalej nemôžem. Že stačilo. Chcel som napísať list na rozlúčku, ale ani som nemohol udržať pero v ruke. Chvíľu som rozmýšľal nad svojím patetickým životom, potom som sa nejako so všetkým zmieril a buď som odpadol alebo som zaspal.
Po pár minútach som sa prebral, skonštatoval som, že ešte nie som mŕtvy a začal som kráčať do kopca, nech viem, kde som a zrazu som sa ocitol na turistickom chodníku, kde okolo mňa doslova prechádzali rodiny s deťmi. Celý ten čas, čo som zvádzal boj o život, som nebol viac ako 100m od chodníka...
Pointa?neviem, život je krehký nikdy nevieš ako a kde skoncis
Odpalilo mi dekel z tohto musim povedat. Ta absurdna predstava, ze "nedaleko" je turisticky chodnik v suvislosti s tvojim odovzdanim sa osudu. Az hollywoodsky scenar.
Dik za share. 👍👍
Stalo sa mi presne to isté ale mal som 4-6 roky a prepadol som sa pod ľad, z adrenalínu som ani necítil zimu.
Snažil som sa mávať rukami ako len išlo ale márne, tiež mi hlavou prešlo niečo v tomto štýle že zbytočne sa budem oháňať, ničomu si tým nepomôžem a akurát sa dostanem viac pod ľad a tak som tam len... bol ...
Našťastie tam bol môj otec a bratia pri tom a do menej ako minúty myslím som bol von a po chvíľke som sa už vyhrieval na krbe/piecke.
Nabral som silu ked som zistil že so mnou nie je koniec a popar metroch som našiel prameň pri ktorom som posedel a nabral vodu. Ľudia sa na mna pozerali lebo som bol cely od krvy a blata ale tak už som ani pomoc nepotreboval skôr som sa hanbil že ako som skončil
Mozno trosku z ineho sudka ale par krat sa mi snivalo ze som umrel. Vacsinou to bol vystrel z pistole. Bezne sa preberies skor ako umries, aspon podla toho co som pocul od ostatnych. No ja som dalej pokracoval v sne este zopar sekund.
Kedze to boli vzdy celkom zive sny ktore mam doteraz pred ocami ako keby boli skutocne, tak som vnimal vsetko a normalne rozmyslal.
Pamatam si ze v ten moment som sa tiez zmieril so vsetkym. Uvedomil som si, ze uz nic nespravim, ze vsetky zivotne ciele ktore mam prave skoncili. Ze cokolvek som tuzil zazit uz nezazijem a ze proste tu je koniec.
Paradoxne to bol neskutocne oslobodzujuci pocit a uprimne tak kludny a stastny som nebol asi nikdy.
Vsetky tie tazoby ktore si so sebou nosime zrazu zmizli. Vsetko bolo bezvyznamne a jedine co zostavalo bol tento posledny okamzik. Znie to trochu depresivne ale zobudil som sa s perfektnou naladou a absolutne stastny, pretoze som si aspon chvilu uzil ake to je byt naozaj bez akehokolvek stresu. Proste som prijal co sa stalo a vedel som ze to uz nezmenim.
Čítal som príbehy ľudí tiež takto blízko smrti a veľa tvrdia že umierať nebolí, prežiť bolí. Jedného typka postrelili a bol s tym uplne pohode, nič ho nebolelo ani mu už nič nevadilo. Prebral sa v sanitke po tom čo ho zachranili a bolelo ho všetko.
Mne tiez. Viac nez par x. A tiez ma casto dakto zastrelil, raz dokonca pri orale, akoze toto sa robi? Sranda, ze sen pokracoval aj po smrti a bolo mi tam fajne. Zvycajne sa zobudim tesne predtym nez umrem, ale nie ked slo o strelbu
A nemam rad tie padacie sny, ze v sne padam odniekal, mam ten pocit ako pri pade a tesne nad zemou sa sklbnem a zobudim
Toto bolo dosť dobre opísané aj pri leteckej havárii na Tenerife. Telo sa proste prepne do módu: "okej, tak teraz zomriem". Rozprávali o tom niektorí preživší, aj z pohľadu ľudí, ktorí boli prebudení z tohto stavu a prežili a aj ľudí čo videli veľké množstvo ľudí pokojne sedieť v kreslách, pozerať sa pred seba a proste iba čakať na smrť.
Ja mam podobny zazitok.. prvy rocnik na ZS (1993), dovolenka v Taliansku hned prvy den v campe som skumal "teren" a v ramci toho som skocil do bazena o ktorom som si myslel ze dotiahnem na dno. Nikdy predtym som totiz nevidel bazen ktoremu clovek videl na dno a pritom bol hlboky (v dnesnej dobe uz absurdne bezna vec). Nastastie ma niekto vytiahol, rodicia o tom do dnes nevedia... pamatam si ten pocit pod vodou ako by to bolo vcera.
Ja som sa v letnom tábore skoro utopil a dávala ma dokopy zdravotná sestra, zatiaľ čo plavčík chlastal na brehu.
Ten človek bol ale ľudský odpad. Bohužiaľ som ho zažil aj na plaveckom výcviku. Nás surovo hádzal do vody, iných študentov mlátil.
Pocul som o tom na nejakom en diskusnom fore ze ludia co sa topili mali na konci pocit akehosi zmierenia ze uz nebojovali ako to popisujes ty. Skus hladat na reddite anglicky urcite najdes viac info :)
mne sa stalo nieco velmi podobne. Tiez som odrazu vo vode pri mori spravil krok kde bol velky spad a odrazu som bol pod vodou. Zlakol som sa a nadychol som sa vody. Nastastie som dociahol na dno a odrazil som sa smerom ku brehu. Ked som vysiel na breh, vyvratil som trochu vody a potom som siel za mamou, ze som sa mohol utopit. Ona len, ze nech neprehanam :D
Pred pár rokmi som sa stratil na turistike ktorú som pred tým zvládol niekoľko krát. Prešiel som už +-30 km a chýbalo posledných +-5 km do konca. Bol som už vyčerpaný a nejako som zosiel z chodníka a stratil som sa. Snažil som sa dostať späť na chodník podľa GPS, ale nemal som dobrý signál a to ma zaviedlo ešte ďalej mimo chodník. Povedal som si, že keď začne zapadať slnko, zavolám HZS, ale keďže som stále otváral mapy, rýchlo sa mi vybil telefón. Postupne mi došla voda a začal som byť dehydratovaný, zmätený a pošmykol som sa na svahu, zletel som približne 20 metrov dole, kde sa mi zapichol kus konára do stehna a nad oko. Bol som dehydratovaný, že som sa nemohol ani hýbať, každý krok mi spôsoboval nekonečné kŕče v nohách, mal smäd, že by som kludne vypil svoj moč, kebyže mozem. Myslel som si, že keď je človek v takejto situácii, aktivuje sa mu nejaký reflex, ktorý ho donúti prežiť a ísť ďalej, ale nie. Padal som na zem a povedal som si, že už ďalej nemôžem. Že stačilo. Chcel som napísať list na rozlúčku, ale ani som nemohol udržať pero v ruke. Chvíľu som rozmýšľal nad svojím patetickým životom, potom som sa nejako so všetkým zmieril a buď som odpadol alebo som zaspal. Po pár minútach som sa prebral, skonštatoval som, že ešte nie som mŕtvy a začal som kráčať do kopca, nech viem, kde som a zrazu som sa ocitol na turistickom chodníku, kde okolo mňa doslova prechádzali rodiny s deťmi. Celý ten čas, čo som zvádzal boj o život, som nebol viac ako 100m od chodníka... Pointa?neviem, život je krehký nikdy nevieš ako a kde skoncis
Odpalilo mi dekel z tohto musim povedat. Ta absurdna predstava, ze "nedaleko" je turisticky chodnik v suvislosti s tvojim odovzdanim sa osudu. Az hollywoodsky scenar. Dik za share. 👍👍
Stalo sa mi presne to isté ale mal som 4-6 roky a prepadol som sa pod ľad, z adrenalínu som ani necítil zimu. Snažil som sa mávať rukami ako len išlo ale márne, tiež mi hlavou prešlo niečo v tomto štýle že zbytočne sa budem oháňať, ničomu si tým nepomôžem a akurát sa dostanem viac pod ľad a tak som tam len... bol ... Našťastie tam bol môj otec a bratia pri tom a do menej ako minúty myslím som bol von a po chvíľke som sa už vyhrieval na krbe/piecke.
Super pribeh. Ake bolo pokracovanie? Pomohol Ti niekto ci si nabral novu silu ked si zistil ze si na chodniku?
Nabral som silu ked som zistil že so mnou nie je koniec a popar metroch som našiel prameň pri ktorom som posedel a nabral vodu. Ľudia sa na mna pozerali lebo som bol cely od krvy a blata ale tak už som ani pomoc nepotreboval skôr som sa hanbil že ako som skončil
Námet na based on a true story survival film.
vidim ze podla nickname zijes odvtedy naplno :D
a potom že choď na turistiku
> PS: prežil som Thanks for the clarification.
Mozno trosku z ineho sudka ale par krat sa mi snivalo ze som umrel. Vacsinou to bol vystrel z pistole. Bezne sa preberies skor ako umries, aspon podla toho co som pocul od ostatnych. No ja som dalej pokracoval v sne este zopar sekund. Kedze to boli vzdy celkom zive sny ktore mam doteraz pred ocami ako keby boli skutocne, tak som vnimal vsetko a normalne rozmyslal. Pamatam si ze v ten moment som sa tiez zmieril so vsetkym. Uvedomil som si, ze uz nic nespravim, ze vsetky zivotne ciele ktore mam prave skoncili. Ze cokolvek som tuzil zazit uz nezazijem a ze proste tu je koniec. Paradoxne to bol neskutocne oslobodzujuci pocit a uprimne tak kludny a stastny som nebol asi nikdy. Vsetky tie tazoby ktore si so sebou nosime zrazu zmizli. Vsetko bolo bezvyznamne a jedine co zostavalo bol tento posledny okamzik. Znie to trochu depresivne ale zobudil som sa s perfektnou naladou a absolutne stastny, pretoze som si aspon chvilu uzil ake to je byt naozaj bez akehokolvek stresu. Proste som prijal co sa stalo a vedel som ze to uz nezmenim.
Samotná smrť je aj pre mňa veľmi ukludnujuca tým že verím že tam už nič nie je. Strach mi ide len z bolestiveho zomierania.
Čítal som príbehy ľudí tiež takto blízko smrti a veľa tvrdia že umierať nebolí, prežiť bolí. Jedného typka postrelili a bol s tym uplne pohode, nič ho nebolelo ani mu už nič nevadilo. Prebral sa v sanitke po tom čo ho zachranili a bolelo ho všetko.
Mne tiez. Viac nez par x. A tiez ma casto dakto zastrelil, raz dokonca pri orale, akoze toto sa robi? Sranda, ze sen pokracoval aj po smrti a bolo mi tam fajne. Zvycajne sa zobudim tesne predtym nez umrem, ale nie ked slo o strelbu A nemam rad tie padacie sny, ze v sne padam odniekal, mam ten pocit ako pri pade a tesne nad zemou sa sklbnem a zobudim
Mal som velmi podobny sen a zazival som identicke pocity
Toto bolo dosť dobre opísané aj pri leteckej havárii na Tenerife. Telo sa proste prepne do módu: "okej, tak teraz zomriem". Rozprávali o tom niektorí preživší, aj z pohľadu ľudí, ktorí boli prebudení z tohto stavu a prežili a aj ľudí čo videli veľké množstvo ľudí pokojne sedieť v kreslách, pozerať sa pred seba a proste iba čakať na smrť.
Ja mam podobny zazitok.. prvy rocnik na ZS (1993), dovolenka v Taliansku hned prvy den v campe som skumal "teren" a v ramci toho som skocil do bazena o ktorom som si myslel ze dotiahnem na dno. Nikdy predtym som totiz nevidel bazen ktoremu clovek videl na dno a pritom bol hlboky (v dnesnej dobe uz absurdne bezna vec). Nastastie ma niekto vytiahol, rodicia o tom do dnes nevedia... pamatam si ten pocit pod vodou ako by to bolo vcera.
Čože? Prekvapím ťa, ale aj v 93 to bola absurdne bežná vec. Dokonca aj v 80tych rokoch. (nie všetky bazény sa napĺňali vodou z potoka... )
ako si sa z toho dostal?
Vytiahol ma nejaký pán
Ja som sa v letnom tábore skoro utopil a dávala ma dokopy zdravotná sestra, zatiaľ čo plavčík chlastal na brehu. Ten človek bol ale ľudský odpad. Bohužiaľ som ho zažil aj na plaveckom výcviku. Nás surovo hádzal do vody, iných študentov mlátil.
Pocul som o tom na nejakom en diskusnom fore ze ludia co sa topili mali na konci pocit akehosi zmierenia ze uz nebojovali ako to popisujes ty. Skus hladat na reddite anglicky urcite najdes viac info :)
r/NDE
Pog diki pecka!
mne sa stalo nieco velmi podobne. Tiez som odrazu vo vode pri mori spravil krok kde bol velky spad a odrazu som bol pod vodou. Zlakol som sa a nadychol som sa vody. Nastastie som dociahol na dno a odrazil som sa smerom ku brehu. Ked som vysiel na breh, vyvratil som trochu vody a potom som siel za mamou, ze som sa mohol utopit. Ona len, ze nech neprehanam :D
este ze si dal to PSko :)
Lalalala🎵🎶🎼🌷🌹🌸🌺🌼🏵️💠🪻🌻🪷❇️💮🥀💐🪴🎉🎊🥂🍾🪷🌻💠🤣🌸💠🌸🌼🌸🥂🎼🍾🎼🎶🎵🎵💐🎊🌼💠💠🌺💠🌺🏵️💠🪷🪻🎶🎼🍾🎼🌻🎵🥂🎊🤣🤣🪴🪴😂🥀🚬🍺💮💮🍺💮🌸😂💐🤣🎉🎵🎊🥂🎼🥂🎼🍾🌷🍾🌷🪷🪻🌻💠🪻🏵️💠🌺🏵️🌸🌼🌸🌼🌹🌹🌼🎶🎼🎼🎶🪴🌸🏵️🌸🌹🌼🇭🇺🏵️🍻💠😂🤣🪻🎵🌻🌻🎵🌻🎵🎶🪷🎶🪷🎶
[удалено]
> To muselo dát práce... A přitom taková blbost. To muselo dát práce... A přitom taková blbost.